Minulý týždeň poslanci schválili návrh ústavného zákona o vode, ktorý sa primárne zameriava na zamedzenie vývozu pitnej vody do zahraničia. V pôvodnom návrhu mal štát rozhodovať o tom, ktoré spoločnosti a v akom množstve budú môcť obchodovať s pitnou vodou. Vláda však napokon zmenila svoj zámer a schválená podoba ústavného zákona zakazuje prepravovať odobranú pitnú vodu z územia Slovenska. Či už dopravnými prostriedkami alebo potrubím. Už pôvodné znenie zákona nemalo zmysel, no finálna podoba je čistým nezmyslom.

 Politické hry

Vláda pôvodne predložila novelu vodného zákona, ktorú opozícia kritizovala za legislatívne umožnenie, aj keď pod kontrolou štátu, vývozu pitnej vody do zahraničia. Vláda sa hneď chytila príležitosti a rozhodla sa najprv pôvodný návrh zmeniť a napokon to zavŕšila zmenou ústavného zákona. V tomto smere pomohol aj fakt, že proti vývozu vody sa postavila aj samotná verejnosť. Opozícia vládu v tomto smere bez akýchkoľvek argumentov ochotne podporila.

 Svoju vodu nevyužívame

Začnime pôvodným návrhom zákona. Už ten bol nebezpečný tým, že ustanovoval právo štátu zasahovať do slobodného nakladania s vodou na území Slovenska. O tom, kto s vodou obchodovať môže a kto nie totiž bude v konečnom dôsledku rozhodovať len úzka skupina poverených úradníkov. Podobne ako iné verejné statky, aj voda sa tak nevyhnutne stane predmetom korupcie a klientelizmu akejkoľvek vládnej garnitúry, ktorá bude práve pri kormidle.

Výsledná podoba zákona však ide ešte ďalej. Hoci voda nie je typickou nerastnou surovinou, stále je s ňou možné obchodovať. Preto je prekvapivé, že úplný zákaz vývozu slovenskej vody do zahraničia vláda argumentačne vôbec nepodložila. Je stav pitnej vody na Slovensku natoľko alarmujúci, že je nevyhnutné vývoz zakázať? Vláda sa v tomto smere zachovala alibisticky a nesnažila sa občanom predostrieť žiadne konkrétne argumenty, ktorými by svoj krok podporila. Naopak, odborná obec poukazuje na to, že Slovensko v súčasnosti využíva len 14 percent svojich zdrojov pitnej vody.

 Stratená príležitosť

Zásadným argumentom proti tejto novele je fakt, že voda nie je typickou nerastnou surovinou ako napríklad ropa. Zatiaľ čo ropa je druh nerastnej suroviny, ktorý dokážeme rokmi ťažby vyčerpať, zásoby vody sa naopak neustále obnovujú. Preto vyjadrenia opozície a vlády v podobe nevyhnutnosti zachovania si nerastného bohatstva pre ďašie generácie vyznievajú nezmyselne.

Zo strany štátu je naopak chybou nevyužiť bohatý potenciál vodných zdrojov na Slovensku a neumožniť podnikateľom obchodovať s ňou ako s každou inou komoditou. Je to stratená príležitosť rovnako ako keby sme na Váhu nevybudovali Vážske kaskády a nevyužili potenciál vody ako zdroja energie.

 Máme bohaté zásoby

Slovensko je pritom hneď po Rakúsku krajinou s najväčšími zásobami pitnej vody v Európe  s najväčším samostatným zdrojom pitnej vody v regióne v podobe Žitného ostrova. Paradoxom je, že samotná Bratislavská vodárenská spoločnosť vo svojej prezentácii o Žitnom ostrove priznáva existenciu 10 miliárd kubických metrov vody v tomto mieste. S prívlastkom „neustále sa obnovujúcich.“ Z tohto dôvodu je návrh ústavného zákona len populistickým obmedzovaním slobodného obchodu, čím štát oberá podnikateľov o príležitosti. Rovnako oberá aj seba o daňové a odvodové príjmy a potenciál vzniku nových pracovných miesta v tejto oblasti. Celá argumentácia okolo zákazu vývozu vody preto nie je nič viac, než čisté politikárčenie.

Martin Lindák