Ochrana životného prostredia je v očiach verejnosti výsostnou doménou štátu. Aj podľa prevládajúceho názorového prúdu medzi aktivistami rôznych ekologických hnutí je najväčším problémom ochrany životného prostredia bezbrehá, niekedy dokonca až amorálna, honba súkromných vlastníkov za ziskom. Podľa tohto názoru to musí byť práve štát, kto usmerní dravosť súkromného sektora tak, aby sa predišlo úplnému vyčerpaniu prírodných zdrojov a nevratnej devastácii prírodného prostredia.
Podľa väčšiny ekologických aktivistov je tak súkromný sektor už z definície krátkozraký a len štát je schopný konať v strednodobom až dlhodobom horizonte, ktorý je nevyhnutné brať do úvahy pri ochrane životného prostredia. Tento implicitný predpoklad je potom základným dôvodom, pre ktorý je ochrancom životného prostredia blízky etatizmus, prejavujúci sa neustálym volaním po štátnych zásahoch a všemožnej regulácii, ktorá je zdôvodňovaná potrebou ochrany životného prostredia. Z toho istého dôvodu sú ochranári zväčša proti trhu, proti slobodnej výmene, proti globalizácii, atď. Tieto etatistické a protitrhové postoje sa však dajú veľmi ľahko spochybniť. Stačí jednoducho ilustrovať nepravdivosť východiskového predpokladu, na ktorom stoja.
Ziskový motív, ktorý poháňa súkromných vlastníkov, vôbec nespôsobuje krátkozrakosť v ich konaní, ako im to vyčítajú environmentalisti, ale práve naopak, prispieva k tomu, že súkromný sektor uvažuje v dlhodobejších horizontoch, než je toho schopná ktorákoľvek vláda. V žiadnom prípade neplatí, že vláda je predvídavejšia a v dlhodobom horizonte sa správa zodpovednejšie ako jednotlivci či podniky. Je to presne naopak.
Hodnota toho, čo vlastní súkromný vlastník, totiž závisí od budúcich výnosov jeho vlastníctva. Ak chce maximalizovať svoj úžitok napr. z pôdy, lesa, či jazera aj v budúcnosti, posledná vec, ktorá by bola v jeho záujme, je čo najrýchlejšie vyčerpanie produkčných schopností pôdy, vyrúbanie všetkých stromov, či vylovenie všetkých rýb. Práve naopak, v jeho najvlastnejšom záujme bude, aby si jeho vlastníctvo zachovalo schopnosť generovať tieto výnosy aj v budúcnosti, čo znamená, že bude starostlivo obrábať pôdu, vysádzať nové stromy a chovať ryby, pretože len tak si zabezpečí budúce zisky. Na prvý pohľad sobecký súkromný záujem je tak v súlade so snahami o dlhodobú ochranu životného prostredia.
Rovnako nepravdivé ako tvrdenie o krátkozrakosti súkromných vlastníkov je aj tvrdenie o schopnosti vlády uvažovať v dlhodobejšom časovom horizonte. Ak by tomu bolo naozaj tak, potom by životné prostredie malo byť v najlepšom stave v bývalých komunistických krajinách, v ktorých štát vlastnil takmer všetky podniky a zároveň riadil všetky ich aktivity. Práve v týchto krajinách je však životné prostredie v zlom, niekedy dokonca v katastrofálnom stave. Všetky tieto krajiny majú ťažkosti s obrovským ekologickým dlhom, ktorý zdedili z čias bačovania štátneho vlastníctva. Mnohé megalomanské projekty centrálnych plánovačov v strednej a východnej Európe majú dlhodobo negatívne dôsledky, ktoré nielen pretrvali systém, ktorý ich vyvolal, ale ktoré ich celkovým rozsahom a dosahom vysoko prevyšujú dôsledky činnosti súkromných firiem.
Tieto skutočnosti si našťastie začínajú čoraz viac uvedomovať aj niektorí ochrancovia životného prostredia. V posledných rokoch sa čoraz viac presadzuje tzv. „free market“ environmentalizmus, ktorý sa snaží hľadať riešenia problémov životného prostredia nie vo zvýšenej štátnej regulácii, ale vo väčšom uplatnení trhu. Sloboda, v tomto prípade sloboda súkromného podnikania, nielen že nie je v rozpore s ochranou životného prostredia, ale bez jej rešpektovania nie je mysliteľné úspešné vyriešenie problémov životného prostredia.
