Liberálna hospodárska politika sa na prvý pohľad zdá byť protirečením v pojmoch. Obvyklé chápanie hospodárskej politiky implicitne predpokladá aktívne zasahovanie štátu do ekonomiky, zatiaľ čo liberalizmus na otázku, aká má byť úloha štátu v ekonomike, odpovedá slávnym výrokom „laissez faire, laissez passez“, t.j. že ju má nechať na pokoji a nemá do nej zasahovať.
Klasickí liberálni ekonómovia štátu významnejšiu ekonomickú úlohu nepripisovali a preto sa ani hospodárskej politiky nijako obzvlášť nevenovali. Zato menej liberálni ekonómovia nelenili a politikom poskytli niekedy viac a inokedy menej vydarené teórie na zdôvodnenie štátnych zásahov do ekonomiky. Je teda za týchto okolností možná liberálna hospodárska politika? A ak áno, aké by mala mať charakteristiky, aby mohla mať prívlastok „liberálna“?
Hospodárska politika je liberálna v tej miere, v akej rešpektuje dva najdôležitejšie liberálne princípy. Prvým je kľúčový význam súkromného vlastníctva, jeho nedotknuteľnosť a právna ochrana. Druhým je princíp minimálneho štátu, čo je možné do dnešného jazyka pretlmočiť ako požiadavku malého, ale efektívneho verejného sektora. S pomocou uvedených princípov je možné sformulovať požiadavky na liberálnu hospodársku politiku.
Najlepším vyjadrením zásadného významu súkromného vlastníctva v ekonomike je politika privatizácie, teda liberálny recept v podobe eliminácie priamej účasti štátu na podnikaní, štátneho vlastníctva nielen vo výrobných podnikoch, ale aj v odvetviach, ktoré si na celé desaťročie monopolizoval štát, teda v bankovníctve, energetike či telekomunikáciách. Je však žiadúce, aby sa privatizácia ani potom nezastavila a aby boli odstránené aj posledné zvyšky štátneho vlastníctva v ekonomike, napr. v doprave (železničnej, cestnej i leteckej), či v poštových službách.
V poštátnenej ekonomike je dôsledná privatizácia jedinou cestou ako odstrániť nielen základnú príčinu nízkej efektívnosti ekonomiky, ale aj zdroj ďalších deformácií prostredia v podobe ochrany štátom vlastnených podnikov pred konkurenciou, nezmyselnej cenovej regulácie, atď.
Je možná aj liberálna rozpočtová politika? Ak odhliadneme od starej pravdy, podľa ktorej najlepšie dane sú žiadne dane, potom tým druhým najlepším riešením, pre ktoré by sme mohli použiť označenie liberálne, je politika znižovania daňového a odvodového zaťaženia, znižovania verejných výdavkov, znižovania miery prerozdeľovania cez verejné financie, v ideálnom prípade pri zostavovaní vyrovnaných rozpočtov bez deficitov.
Krízový stav verejných financií doslova prinútil mnohé krajiny k uskutočňovaniu liberálnych reforiem tohto typu. V nich sa znižujú dane, nemá tam miesto s výškou príjmu stúpajúca miera zdanenia (je nahrádzaná rovnou sadzbou dane), rušia sa diskriminačné praktiky nerovnakého zdanenia subjektov podľa predmetu podnikania, právnej formy, či sídla firmy.
A čo menová politika? Tu je návrat k liberálnym princípom zložitejší, pretože s nástupom centrálneho bankovníctva bol nastolený štátny a väčšinou centralizovaný monopol na vydávanie peňazí, ktorý sa v 20. storočí skončil mizerným výsledkom. Nikdy v histórii sme neboli svedkami toľkých menových kríz a príkladov drastického znehodnotenia peňazí, ako práve po takmer univerzálnom rozšírení centrálneho bankovníctva. Zmeny inštitucionálneho usporiadania, najmä zvýšenie nezávislosti centrálnych bánk, síce zatiaľ zabránili opakovaniu podobných krízových situácií, nič však nezmenili na nezdravej podstate tohto systému. Zrejme až prípadné ďalšie vážne otrasy by mohli otvoriť priestor pre opätovný návrat k liberálnym princípom konkurencie aj v tejto oblasti.
Klasickou liberálnou agendou je aj kritika veľkého a neefektívneho verejného sektora a opatrenia na jeho obmedzenie a zefektívnenie. Nefunkčnosť, resp. pomalé fungovanie takých inštitúcií, akými sú napr. kataster či obchodný register, spôsobujú, že verejný sektor nie je pre súkromný sektor servisným centrom, ale brzdou. Liberálnou odpoveďou je odstraňovanie administratívnych prekážok podnikania, znižovanie rozsahu licencovania či reglementovania podnikateľských aktivít.
V poslednom období pribúda krajín, ktoré vďaka niektorým liberálnym črtám ich hospodárskej politiky reformovali ich ekonomiku, a ktoré vytvorili priaznivé podmienky pre dlhodobo vysoké tempá ekonomického rastu a rýchle zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Za všetky spomeňme aspoň malé Estónsko, či čiastočne aj veľkú Čínu.
Mnohé africké či juhoamerické krajiny, často disponujúce veľkými zásobami nerastného bohatstva, sú zasa príkladom krajín, ktoré ich neliberálna politika nerešpektovania súkromného vlastníctva, znárodňovania, vysokého zdaňovania, či spletitej regulácie, udržiava v bludnom kruhu nevýkonnej ekonomiky a chudoby.
Každá krajina na svete má v tomto zmysle na výber: môže zostať neslobodnou a chudobnou, resp. v prípade vyspelých krajín stagnujúcou ekonomikou, alebo sa môže vybrať na cestu prosperity. Túto cestu však môžu úspešne absolvovať len s pomocou liberálnej hospodárskej politiky.
