Konzervativizmus je najbližším ideovým spojencom liberalizmu v jeho odvekej polemike s kolektivistickými ideológiami. Tento nesporný fakt niekedy prispieva k nesprávnemu dojmu, že rozdiely medzi liberalizmom a konzervativizmom sa postupne strácajú. Hovorí sa často jedným dychom o lierálno-konzervatívnej ideológii, o konzervatívno-liberálnom politikovi, atď.
O spoločných črtách liberalizmu a konzervativizmu a o rozdieloch medzi nimi sa popísalo množstvo kníh. Čo i len snaha o sumarizáciu ich hlavných záverov by znamenala pridať k nim ďalšiu. Niekedy sa však oplatí podstúpiť riziko prílišného zjednodušenia, ak je vyvážené vyhliadkou na to, že môže poslúžiť ako podnet na zamyslenie.
Tomuto riziku sa vydám napospas tým, že uvediem výpočet niekoľkých spoločných čŕt liberalizmu a konzervativizmu, ktorý bude mať ďaleko od úplnosti, a zároveň poukážem len na jeden jediný rozdiel, ktorý považujem za absolútne najdôležitejší.
Ktoré sú teda spoločné črty liberalizmu a konzervativizmu? Určite medzi ne patrí už spomínaná spoločná averzia voči kolektivistickým ideológiám, či už to bol komunizmus alebo fašizmus. V ekonomike je to zasa spoločná dôvera v schopnosť trhu zabezpečiť ľuďom bez zásahu štátu tie najlepšie možné materiálne podmienky. Z oboch pohľadov nespochybniteľný je tiež aj princíp súkromného vlastníctva a potreba ochrany vlastníckych práv. Ruka v ruke s tým ide aj spoločné zdôrazňovanie úlohy jednotlivca, aj keď konzervativizmus tak pochopiteľne robí v kontexte s tradične a primárne akcentovanou hodnotou rodiny.
Najmä v otázkach slobody jednotlivca a obmedzenej úlohy štátu v ekonomike či v osobnom živote občanov je uvedená jednoliatosť postojov liberálov a konzervatívcov len zdanlivá. Ide skôr o optický klam, ktorý vzniká, keď tieto postoje hodnotíme v porovnaní s inými ideológiami, ktoré sú voči týmto princípom naladené vyložene nepriateľsky.
Ak sa však bližšie pozrieme na to, aký je vzťah liberálov a konzervatívcov k moci, ak počúvame pozornejšie, čo o úlohe štátu hovoria liberáli a čo konzervatívci, potom zistíme, že sme natrafili na skutočnú deliacu čiaru medzi nimi.
Liberál je od nepamäti skeptický voči akejkoľvek autorite. A keďže v čase jeho zrodu bola jednou z hlavných autorít cirkev, nesie si so sebou nespravodlivú nálepku bezbožnosti, ateizmu, opovrhovania morálnymi princípmi. Len tak mimochodom, existencia kresťanského liberalizmu dokazuje, že takéto nálepkovanie je zo strany konzervatívcov demagógiou.
Východiskom každého liberála je uvedomenie si zneužiteľnosti moci a z toho vyplývajúca nedôvera voči štátu. Mocná mašinéria štátu a jeho donucovacej sily je veľkým lákadlom pre všetkých, ktorí chcú ostatným nanútiť určitý spôsob života, ktorí chcú z akýchkoľvek dôvodov potlačiť či obmedziť ich individuálnu slobodu. Klasický liberálny koncept poistiek (checks and balances) sa dnes stal takmer univerzálnym receptom proti zneužitiu moci.
Vzťah konzervatívca k moci ale nie je tak bezpodmienečne odmietavý. Väčšinou nemá problém podporiť zásah štátu, ak preň nájde argumenty, ktoré sú podľa neho dostatočným morálnym odôvodnením intervencie. Má tendenciu viac veriť, že problémom nie je samotná koncentrácia moci, ale je dôležitejšie, aby sa dostala do „správnych“ rúk a bola využívaná na „správne“ účely.
A ktoré účely sú tie správne? Presadenie a ochrana tradičných hodnôt. Ak majú konzervatívci pocit, že tieto tradičné hodnoty sú v ohrození, neváhajú použiť autoritu a moc štátu, aby príkazmi či zákazmi zabezpečili ich ochranu. Napr. v záujme ochrany života sú ochotní podporovať vysoké výdavky na obranu, či zákonmi obmedzovať slobodnú vôľu jednotlivca (zákaz interupcií, zákaz eutanázie, atď.).
Aj preto majú konzervatívci, v prípade že sa dostanú k moci, tendenciu obsadzovať tzv. silové rezorty. Koniec-koncov, túto tendenciu, ktorú je možné pozorovať vo svete, potvrdzuje takmer dokonale aj dnešná politická realita na Slovensku, keď ministerstvo vnútra, spravodlivosti, či obrany, sú riadené politikmi zo strán, ktoré sa hlásia ku konzervativizmu.
Aj to je o dôvod viac, aby liberáli konzervatívcom v dobrom pripomínali, že aj cesta do pekla býva vydláždená tými najlepšímí úmyslami.
