Sloboda a legislatíva

Legislatíva je jedným z najmocnejších nástrojov, prostredníctvom ktorých štát ovplyvňuje našu činnosť a vymedzuje hranice, v rámci ktorých môžeme realizovať našu slobodnú vôľu a konanie. Príkazy, zákazy, povinnosť platiť dane, pokuty, či niektoré, v zákonoch definované tovary či služby, to sú najčastejšie praktiky, ktoré priestor pre našu individuálnu slobodu a konanie zužujú.

Aká je teda z tohto hľadiska kvalita nášho legislatívneho rámca? Bohužiaľ, nie práve najlepšia. A platí to tak o ústave, ako aj o zákonoch, či o normách nižšej právnej sily, teda o vyhláškach a nariadeniach, ktoré sú výsledkom činnosti normotvorcov najrôznejšieho druhu – parlamentu, vlády, jednotlivých ministerstiev a ďalších ústredných orgánov štátnej správy, regulačných orgánov, regionálnych samospráv, miest, mestských častí, či obcí.

Naša súčasná ústava, ako „zákon zákonov“, v mnohom nijako nevybočuje z tradície našej prvej „socialistickej“ ústavy, pretože poskytuje zdanie ústavnosti sľubom nijako nekorešpondujúcim s realitou. Vyhlásenie našej krajiny za socialistickú nás – netreba dodávať, že našťastie – k socializmu nijako nepriblížilo. To isté ale platí aj o formuláciách súčasnej ústavy o sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike, či o bezplatnosti školstva, či zdravotnej starostlivosti. Nereálne definovaný ústavný rámec potom spôsobuje veľké problémy pri formulovaní jednotlivých zákonov.

Zákony samotné sú zasa najčastejšie buď výsledkom tlaku nejakej konkrétnej záujmovej skupiny, alebo aktivity politikov či úradníkov navrhujúcich na dosiahnutie – niekedy aj celkom legitímnych – cieľov, úplne neadekvátne prostriedky, prípadne ide o kombináciu oboch faktorov. Príkladov existuje nepreberné množstvo.

Jedným je napr. zákon, ktorým sa vodičom ukladá povinné používanie takzvaných zimných pneumatík. Cez hmlu rečí o zvýšení bezpečnosti cestnej premávky dokážeme spoľahlivo preniknúť jednoduchou otázkou: komu to prospeje? Tešia sa výrobcovia, resp. dovozcovia pneumatík, ako aj autoservisy, resp. pneuservisy, pretože získajú mnoho nových zákazníkov. Nadávajú všetci vodiči a podniky, vrátane kvázi štátnych, ktorí doteraz nepoužívali zimné pneumatiky a k ich nákupu budú donútení násilím, ktoré bolo legalizované v podobe zákona. Bez odhadu finančných dopadov, bez analýzy širších súvislostí, bez náležitej diskusie.

Ďalším príkladom právnej normy, ktorá sa pokúša takpovediac loviť ryby granátmi namiesto používania udice, je návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Boj proti ekonomickej kriminalite, stíhanie neoprávneného obohacovania sa, sú nielen správne, ale zároveň aj politicky populárne priority. Nervozita z nedoriešených káuz však nemôže nijako ospravedlniť uplatňovanie princípu „keď sa rúbe les, lietajú triesky“. Usvedčenie a potrestanie páchateľov je možné a žiadúce, ale predovšetkým prostredníctvom zefektívnenia práce orgánov činných v trestnom konaní. Je však neprípustné vyrábať páchateľov účelovou legislatívou, ktorá navyše zneisťuje súkromné vlastníctvo a tak pošliapáva ústavou zaručené vlastnícke práva.

Ústava a zákony sú však len vrcholom „legislatívneho ľadovca“. Pod hladinou sú takmer denne prijímané stovky nariadení a vyhlášok, ktoré sú buď úplne nezmyselné, alebo „trhajú fialky dynamitom“. Jeden čerstvý príklad za všetky – ministerstvo pôdohospodárstva vydalo nariadenie o zákaze vstupu do lesa, ktorým sa jeho úradníci rozhodli znížiť nebezpečenstvo vzniku požiarov v mimoriadne teplom a suchom období. Už nám vari chýba len zákaz dýchania, ktorým by sa ministerstvo životného prostredia rozhodlo dosiahnuť zníženie úrovne kysličníka uhličitého v ovzduší…
Uvedené príklady nech sú nám mementom, že naším záujmom by malo byť permanentne monitorovať a pozorne analyzovať každý jeden výsledok legislatívnej činnosti. Prečo sa tak ale nedeje? Príčiny treba hľadať predovšetkým vo vysokom tempe, v ktorom sa náš legislatívny rámec rozrastá o nové právne normy. V dôsledku legislatívnej smršti, ktorú so sebou prinieslo zrýchlenie nášho úsilia o vstup do EÚ, len náš parlament prijímal stovky zákonov ročne. Toto šialené tempo znemožňuje nielen kvalitnú prípravu návrhov zákonov, ale aj ich oponentúru.
Najviac preto potrebujeme akúsi legislatívnu obdobu Occamovej britvy (princípu nezmnožovania entít, pokiaľ to nie je nevyhnutné), ktorá by účinne dokázala obmedziť tempo prijímania novej legislatívy.

Len vtedy, keď parlament bude schvaľovať maximálne niekoľko zákonov ročne, je možné dosiahnuť, aby sa aspoň na špičke onoho legislatívneho ľadovca vytvoril časový priestor pre diskusiu, ktorá by mala byť pri schvaľovaní legislatívy najdôležitejšia: pre diskusiu o zmysle prijímanej legislatívy, o adekvátnosti ňou zvolených prostriedkov na dosiahnutie definovaných cieľov.

Len tak je možné dosiahnuť, aby sa vždy ďalšia časť našej slobody každoročne nestrácala pod lavínou zlých, horúcou ihlou šitých a nedostatočne prediskutovaných zákonov.

Zdieľať na
Facebook
Twitter
LinkedIn
WhatsApp