Dane v nás vyvolávajú pocity asi tak príjemné, aké v nás vyvoláva povedzme predstava našej návštevy u zubára. Namiesto siahodlhého rozoberania príčin neobľúbenosti daní si stačí iba pripomenúť známe marcové obdobie platenia daní z príjmov, obdobie vypĺňania daňových priznaní, či častejších návštev daňových úradov, ktoré sú s týmto obdobím spojené.
Bolo by však chybou domnievať sa, že dane sa „tešia“ nulovej popularite u všetkých. V skutočnosti mnohí dane za zlo nepovažujú, ba práve naopak. Nie je to však preto, že by na rozdiel od nás dane platili s nejakou zvrátenou radosťou. Je to preto, že by veľmi radi dane uvalili na iných. Dane dnes mnohí socialisti chápu ako „nástroj na pokračovanie triedneho boja mierovými prostriedkami“. Ich stratégia je jednoduchá: ak už nemôžeme ľudí zbavovať majetku znárodňovaním ako za komunizmu, tak naplno využime možnosti, ktoré poskytuje demokracia: aspoň ich poriadne zdaňme.
Dane sú tak skvelou príležitosťou pre všetkých, ktorí by radi čo najviac zasahovali do života občanov tým, že jedným zoberú a druhým zasa dajú. Už Voltaire si všimol, že umenie vládnuť je o schopnosti zobrať čo najviac jednej skupine občanov a dať inej skupine občanov. Slovensko malo osobnú skúsenosť s ministerkou, ktorá v daňovej oblasti mala tendenciu uplatňovať podobný prístup, našťastie sa jej ministrovanie skončilo skôr než stihla napáchať vážnejšie škody.
K tomu, aby bolo možné dane zneužívať k nadmernému prerozdeľovaniu, slúži aj dobre premyslená ľavicová demagógia, ktorá obzvlášť dobre funguje v oblasti daní z príjmov. A my sme často jej obeťou bez toho, že by sme si to vôbec uvedomili.
Všetci napríklad používame pojem „progresivita“ zdaňovania príjmov, ktorým označujeme súčasný systém daní z príjmov, v ktorom vyššie príjmy podliehajú vyššej sadzbe daní z príjmov. Slovíčko progresívny však v laickej verejnosti vyvoláva dojem, že musí ísť o systém, ktorý je z nejakého dôvodu pokrokový, moderný, a tým aj nadradený nad iné systémy, ktoré nie sú progresívne.
Možno aj preto Albert Einstein kedysi o danich z príjmov povedal, že ide o najnepochopiteľnejšu vec na svete. A možno aj preto je dnes len veľmi málo ľudí, ktorí by mali zásadné výhrady voči narastaniu daňového zaťaženia s rastúcim príjmom. Väčšine ľudí sa zdá v poriadku, keď ľudia s vyššími príjmami platia vyššie dane, pretože „tí si môžu dovoliť platiť vyššie dane“.
V dôsledku uplatňovania tohto princípu v dnešnom daňovom systéme všetci, ktorí napríklad zarábajú čo i len trojnásobok priemernej mzdy, musia celú jednu tretinu ich zárobku odovzdať štátu len na daniach z príjmov. Ak k tomu pridáme aj povinné sociálne odvody a nepriame dane, ktoré zaplatia pri spotrebe rôznych tovarov a služieb, zistíme, že štátu v rôznych formách odvádzajú viac než polovicu z ich celkových mzdových nákladov. O väčšej časti ich príjmov teda nerozhodujú oni sami, ale rozhoduje za nich niekto iný – politici a štátni úradníci.
Dobrou správou je, že tie najhoršie časy máme snáď už za sebou. V 70-ych a 80-ych rokoch 20. storočia sa najvyššie sadzby daní z príjmov, najmä v niektorých západoeurópskych krajinách, vyšplhali až na 70 či 80 percent! Daňová legislatíva bola pritom nastavená tak, že reálne sadzby niekedy prekročili aj 100 %, inými slovami, ak bol Váš zdaniteľný príjem 100, štát od Vás chcel na daniach viac ako 100! Daňové reformy, ktoré sa v mnohých krajinách začali realizovať už v priebehu 80-ych a najmä 90-ych rokov minulého storočia, tieto astronomicky vysoké sadzby čiastočne znížili.
Na prelome storočí pokračovalo ich ďalšie znižovanie v rámci novej vlny daňových reforiem, ku ktorým sa v súčasnosti pridáva aj Slovensko, a ktoré vytiahli do boja proti tradičnej predstave vyššieho zdaňovania vyšších príjmov a namiesto toho zavádzajú platenie rovnakej sadzby dane bez ohľadu na výšku príjmu.
Tomuto trendu treba zatlieskať, pretože prináša zásadné zlepšenie situácie v oblasti zdaňovania príjmov oproti súčasnému stavu. Zároveň však treba už dnes otvorene diskutovať o tom, že ani tzv. rovná sadzba dane nie je tým konečným optimálnym riešením. Tým je úplná eliminácia dane z príjmov a súčasne ďalšie znižovanie celkového daňového zaťaženia a celkovej miery prerozdeľovania.
Ak už na mnohých nepôsobí argument „nižšie dane, vyššia ekonomická a osobná sloboda jednotlivca“, mali by počuť aspoň na technokratickejší argument: „nižšie dane, vyššia ekonomická prosperita“. Faktom je, že vysokými daňami sa k prosperite neprepracovala žiadna krajina, vysokými daňami môže o ňu akurát prísť. Pri historických analýzach príčin zániku Rímskej ríše sa často objavuje presvedčenie, že jednou z nich, pričom niektorí historici sa dokonca domnievajú, že tou hlavnou, boli práve vysoké dane.
Poučíme sa, alebo sme opäť odsúdení na opakovanie starých chýb?
